Nachádzate sa tu

Životopis Pierra Goursata

Pierre Goursat sa narodil v Paríži 15. augusta 1914 na sviatok  Nanebovzatia Panny Márie. Zomrel v Paríži 25. marca 1991 na  sviatok Zvestovania, ktorý bol v tom roku zároveň pondelkom Veľkého týždňa. Celý jeho život bol vložený medzi dva mariánske sviatky a do Paríža - mesta, ktoré mal veľmi rád.

Pierrovi rodičia nemali vydarené manželstvo. Matka sa venovala správe malého hotela v Paríži a jej život vypĺňala tvrdá práca. Pierrov otec Viktor kreslil karikatúry pre noviny. Manželia sa skoro rozišli. V rannej etape života Pierra ovplyvnila najmä matkina zbožnosť. Už po narodení ho zasvätila Panne Márii  a jeho mladšieho brata Bernarda Božskému srdcu. V detstve mal Pierre s bratom osobitne blízky vzťah a jeho predčasná smrť v roku 1926 ho veľmi poznamenala. Cítil sa, akoby ho rozrezali na dve polovice, pričom jedna kamsi odišla.

Vzdelanie nadobúdal v Paríži v škole marianistiek a v škole v Louvri. Neskôr navštevoval  prednášky z archeológie a keltskej civilizácie v L`École pratique des hautes études. Chcel sa stať kustódom v múzeu.

Počas štúdií sa Pierre vnútorne zmietal  medzi skutočným duchovným povolaním a túžbou po vynikajúcom vzdelaní, ktoré by z neho urobilo vycibreného humanistu. Prostredie, v ktorom sa pohyboval a jeho krehké zdravie ho predurčovali pre intelektuálnu dráhu. Sám toto obdobie neskôr zhodnotil ako čas, v ktorom ho ovládala pýcha.

V roku 1933 jeho snahy a životné plány prerušila tuberkulóza, kvôli ktorej musel niekoľko mesiacov stráviť v sanatóriu v Plateau d'Assy. Prežíval hlbokú vnútornú krízu, lebo už nedokázal pracovať tak ako predtým a nerozumel tomu, čo sa mu prihodilo. Vtedy sa odohrala rozhodujúca udalosť, ktorá mu obrátila život na ruby. Sám ju opísal nasledovne: „Ako som sa obrátil? Bolo to také jednoduché, že o tom nedokážem rozprávať. Odrazu som mimoriadne intenzívne pocítil prítomnosť svojho brata. Akoby mi povedal: „Už na mňa veľa nemyslíš. To preto, lebo ťa ovláda pýcha.“ Bolo to, akoby stál pri mne. Ocitol som sa na kolenách pri posteli a keď som  vstal, bol som úplne premenený. Už som nebol ten človek, čo predtým. Akoby som prežil vyliatie Ducha Svätého. Odvtedy mi brat viac takým spôsobom svoju prítomnosť neprejavil. Nestal sa mi akýmsi anjelom, aby ma viedol celým životom. Zasiahol iba v danej chvíli, aby ma obrátil. Neskôr som ešte pocítil jeho prítomnosť, avšak     v tieni Ježiša a Márie. Samozrejme, v žiarivom tieni. No ja som bol napojený priamo na  Ježiša a Máriu.“

Od momentu obrátenia sa Pierre javil ako hlboko duchovná osobnosť. Pre svoj život postupne rozpoznal povolanie pre zasvätenie sa v celibáte a  zvlášť povolanie byť klaňateľom. Duchovne ho niesla adorácia Eucharistie a osobná modlitba, ktorej venoval veľa času.

Kvôli zdravotným problémom nepokračoval v štúdiách. Pomáhal v tom čase už chorej matke pri vedení hotela v Paríži. Stále však v sebe nosil silnú túžbu podeliť sa s tým, čo sa mu prihodilo. Hľadal prostriedky evanjelizácie účinné pre dobu, v ktorej žil. Zaujala ho vzrastajúca  dôležitosť masmédií, zvlášť filmu. Začal vo francúzštine vydávať Medzinárodnú filmovú revue. Otvoril aj kníhkupectvo, v rámci ktorého distribuoval Revue vedeckých otázok zaoberajúcu sa vzájomným vzťahom vedy a viery.

Popri tejto činnosti viedol aj malú skupinku, ktorá sa stretávala pri čítaní Božieho slova a začal sa venovať aj duchovnému sprevádzaniu.

V roku 1941 Pierrova matka zomrela a on prevzal vedenie hotela. V čase prebiehajúcej okupácie Paríža Nemcami to bolo viac ako náročné. Práve počas vojny v roku 1944 sa odohrala ďalšia z udalostí, ktorú Pierre pokladal na svojej duchovnej ceste za kľúčovú. Na ulici mal incident s istým nemeckým dôstojníkom, ktorý ho začal prenasledovať so zbraňou v ruke. Pierrrovi sa podarilo s Nemcom v pätách vbehnúť do svojho bytu. Už nemal ako ujsť, tak skrytý v kúpeľni čakal, kedy ho prenasledovateľ objaví. „V tomto momente som vo svojom vnútri počul niekoho, ako mi povedal: „Neboj sa. Si zachránený.“ Pierre bol presvedčený, že sa mu prihovorila Panna Mária. Dôstojník si prezrel schodisko, ale pozoruhodné bolo, že do Pierrovho bytu nevstúpil. Pierrovi sa podarilo preliezť do susednej budovy po rebríku, ktorý tam nikdy pred tým nebol. Až do oslobodenia Paríža sa ukrýval.  Udalosť ho uviedla do hlbokého vzťahu s Pannou Máriou. „Odvtedy som  viac a viac miloval Pannu Máriu a spolu so svätým Jánom Eudesom som pochopil, že jestvuje iba jedno Srdce:  Ježišovo a Máriino.“ Na Máriin príhovor bol v Lurdoch uzdravený z tuberkulózy.

Po vojne Pierre predal hotel. Venoval sa vedeniu kníhkupectva a svoj záujem zameral  na svet filmu. V rokoch 1960 – 1970 prevzal zodpovednosť za Katolícke filmové centrum      v Paríži. Písal filmové kritiky s dôrazom na morálne, filozofické a teologické aspekty jednotlivých diel. Organizoval filmové projekcie spojené s diskusiou s hercami, režisérmi, scenáristami.

Aj popri tejto práci ho stále poháňala nutnosť osobnej evanjelizácie. Venoval sa najmä chudobným, tulákom a bezdomovcom, postupne aj ľuďom, ktorí prepadli drogám a prijímal ich vo svojom malom byte. V roku 1971 kúpil nákladný čln na Seine (Pèniche) ako útočisko pre mladých ľudí v ťažkostiach.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa zoznámil s mladou lekárkou Martine Laffitte (dnes Catta). Začali sa pravidelne stretávať na  modlitbových stretnutiach a spoločne pomáhať  mladým ľuďom objaviť život modlitby.

Pre Pierra aj Martine nastal zvrat počas víkendu 12. – 13. februára 1972 v Trossures, lebo tu obaja dostali skúsenosť vyliatia Ducha Svätého. Obom sa v ich duchovnom hľadaní otvorili nové horizonty a silno prežívali skutočnosť, že táto skúsenosť im bola darovaná spoločne. Cítili, že Duch Svätý práve urobil niečo nové a veľmi  silné, ale nechceli ostať len pri tom. Aj naďalej sa denne stretávali na spoločnej modlitbe a chválach.

Čoskoro pozvali na modlitbové stretnutie niekoľkých priateľov s túžbou odovzdať im svoju skúsenosť. Všetci, ktorí postupne prichádzali, zažívali hlbokú vnútornú premenu a skupinka niekoľkých priateľov sa rozrástla na desiatky a neskôr stovky osôb. Ľudia prichádzali zo všetkých strán, s rôznym sociálnym a kultúrnym  pôvodom, kresťania i nekresťania, katolíci aj ľudia iného vyznania, osoby, ktoré si inde svoje miesto nenašli. Spájala ich intenzívna túžba po stretnutí so živým a blízkym Bohom. Videli, ako sa ich priatelia menia, a chceli objaviť tajomstvo tejto „revolúcie.“ Prežívali  skúsenosť nových Turíc, úžasnú Božiu blízkosť, osobné a radostné stretnutie so vzkrieseným Kristom, príchod Ducha Svätého s veľkou mocou do svojho života. Víkend s prvou charimatickou skúsenosťou Pierra a Martine nasledovaný prudkým rastom ich modlitbových skupín v rokoch 1972 – 1973 sa stal zakladajúcou skúsenosťou pre Komunitu Emanuel.

V rokoch 1972 – 1985 Pierre napriek krehkému zdraviu vykonával službu zodpovednosti za Komunitu Emanuel. Ďalej odovzdával svoju duchovnú a ľudskú skúsenosť, svoju lásku k Eucharistii, k adorácii, k Cirkvi. Sám spomenul, že zo všetkých chariziem dostal iba charizmu rozlišovania a riadenia. Venoval sa sprevádzaniu ľudí a pripisoval mu mimoriadnu dôležitosť. Pod jeho nenápadným vedením Komunita postupne rozpoznala a definovala svoje základné charizmy, spôsob života svojich členov, formy a miesto svojho apoštolátu v Cirkvi a vo svete.

V roku 1985 sa Pierre pre zhoršujúce sa zdravie vedenia Komunity Emanuel vzdal. Poslednú etapu života prežil v tichu a v modlitbe. Zomrel 25. marca 1991 v tichosti, ktorá charakterizovala celý jeho život.

To podstatné o Pierrovi vyjadril Msgr. de Monléon v pohrebnej homílii : „On, ktorý tak veľa trpel a život ktorého bol posiaty skúškami, intímne spolucítil s každou ľudskou úzkosťou, telesnou, morálnou alebo duchovnou. Celý jeho život i jeho svedectvo možno pochopiť iba z pohľadu súcitenia. Súcitenia prejavujúceho sa pozornosťou voči ľuďom, voči každému jednému z nás, takým alebo onakým spôsobom sme na ňom všetci mali podiel. Jedným z dôvodov pre večery a noci strávené v dlhých modlitbách bolo Pierrove utrpenie kvôli tomuto svetu noci, drog, prostitúcie, beznádeje, samovrážd, všetkých druhov zjavného alebo zdanlivým úspechom zakrývaného úpadku. Všetko bolo živené Eucharistiou. Pierre sa skutočne rozhodol byť klaňateľom Eucharistie, nechával sa ňou sýtiť a hľadal v nej spočinutie. Pierre sa nechal stráviť láskou k Ježišovi v Eucharistii. Svojim blízkym ako dedičstvo zanechal túžbu upínať sa ku svätosti: „Staňme sa svätými a buďme skutočnými misionármi. Svet to naliehavo potrebuje. Je to Kristov smäd a radosť Cirkvi. Amen!“

7. januára 2010 bol v Paríži zahájený proces blahorečenia Božieho služobníka Pierra Goursata.

 

Spracované podľa knihy Oheň a nádej. Pierre Goursat – zakladateľ Komunity Emanuel. Paríž, 1994

Pripravila Andrea K.

Theme by Danetsoft and Danang Probo Sayekti inspired by Maksimer