Nachádzate sa tu

Pierre Goursat - zakladateľ Komunity Emanuel

Zakladateľ Komunity Emanuel: Pierre Goursat, laik, narodený 15. augusta 1914 v Paríži, Francúzsko.Zomrel 25.marca 1991 na sviatok Zvestovania Pána. Začatý proces blahorečenia. Tu sú niektoré z jeho slov a myšlienok: "Vidíš, Boh ma viedol tajomnými cestami. Najskôr ma povolal, aby som pre neho všetko zanechal, aby som ho bezhranične miloval a vložil všetky svoje sily do jeho služby. Pritiahol ma k sebe so zriedkavou silou. Občas som sa zmýlil pri vedení ostatných: nevedel som, zvlášť na začiatku, že naše dary sú rozličné. Myslel som si, že robím dobre, keď som tvrdý, ba násilný. To boli poníženia, ktoré mi otvorili cestu k tichosti. Spomínam si na tento výrok otca Libermanna: 'Kríž, to je zlato, ale pokorenia sú perly a drahokamy.' Neskôr som objavil moje povolanie v Cirkvi. Nemyslel som si, že pohyb nadobudne také rozmery, avšak pokladal som sa za nástroj Boží, ktorý bol k tomuto cieľu vedený Duchom Svätým... Nikto nevie, odkiaľ prichádza, ani kam ide. Duch Svätý však bol v srdci celej Obnovy v Cirkvi, som si tým istý. Keď ma povolal, aby som prijal jeho lásku a nechal sa ním viesť, k tej istej skutočnosti, povolal aj všetkých tých, čo sú v mojej brázde: ku svätosti Cirkvi, hlbokej a žiarivej, ako Ján Krstiteľ: 'lampa, ktorá horí a svieti.' Treba teraz, aby on rástol a ja ubúdal. Tento pohyb už neprestane. Nadobudne obrovské rozmery, ak budeme verní nášmu povolaniu: ponoriť sa do Ježišovej lásky skrze adoráciu a vyžarovať ju súcitením a evanjelizáciou. Nijaké veľké a dlhodobé plány, ale jednoduchosť srdca toho, ktorý miluje a dáva sa dnes, a ktorý zveruje zajtrajšok Pánovi... 

Mons. de Monléon zdôraznil osobitne vo svojej homílii súcitenie, ktorým bol Peter naplnený: "On, ktorý veľa trpel a ktorého život bol posiaty skúškami, veľmi intímne spolucítil s každou ľudskou biedou, či telesnou, morálnou alebo duchovnou. Celý jeho život i jeho svedectvo možno pochopiť iba v tomto súcitení. Súcitenie prejavujúce sa pozornosťou k ľuďom, ku každému z nás, takým alebo onakým spôsobom, všetci sme ho pocítili. Jeden z dôvodov jeho dlhých večerných a nočných modlitieb bolo jeho súženie kvôli tomuto svetu noci, drog, prostitúcie, beznádeje, samovrážd, všetkých druhov úpadku, zjavných alebo zakrývaných zdaním úspechu." Potom podčiarkol jeho túžbu po misiách, pričom pripomenul, že jednou z jeho posledných kníh ktorá ho veľmi nadchla, bola encyklika Pána Pavla II. "Redemptoris missio". Mons. de Monléon pokračoval: "Všetko toto malo základ v Eucharistii... Peter sa skutočne rozhodol, že bude klaňateľom Eucharistie, že sa bude ňou sýtiť a v nej hľadať odpočinok... Peter sa strávil láskou k Ježišovi v Eucharistii. Svojim zanechal ako dedičstvo túžbu smerovať k svätosti: 'Staňme sa svätými a buďme skutočnými misionármi. Svet to naliehavo potrebuje, je to Kristov smäd a radosť Cirkvi. Amen!'"


Každodenná svätá omša, dlhé hodiny adorácie v kaplnke, stretnutia v mezoné (až vo dvoch). Nevynechal žiaden komunitný víkend, hoci jeho zdravotný stav ho mohol ospravedlniť. Často musel vynaložiť veľké telesné úsilie, aby sa mohol zúčastniť týchto víkendov. Avšak tieto stretnutia boli pre neho miestom bratskej lásky a nechcel zanedbať svedectvo o nej uprostred svojich bratov. V poslednom roku už nemohol pravidelne chodiť do kaplnky, a preto dostal povolenie mať vo svojej izbe malý bohostánok. Vo dne v noci sa modlil a hovoril: "Duch Svätý ma všetkého zbavil a povedal mi: 'Ty sa už máš iba modliť!' Je to krásne!"


Nesťažoval sa, často ďakoval. Keď bol prijatý na niekoľko dní do niektorej z rodín komunity, bol čo možno najviac diskrétny. Magali Meyer rozpráva: "Bez všetkého sa zaradil do životného behu rodiny a rešpektoval ho, hoci on mal svoj vlastný rytmus odpočinku, siesty, meditácie, modlitby a tichého času. Jeho rytmus bol podriadený rodinnému kolobehu... V tom týždni sme sa rozhodli, že v rodinnej modlitbe sa nechá priestor modlitbe príhovoru. Na papier boli zapísané mená každého: otec, mama, Mária, Matúš, Ján Krstiteľ (pozn.: meno dieťaťa) ...a Peter. Každý si vzal malý papierik, prečítal meno a modlil sa za danú osobu. Peter sa do toho zapojil celkom prirodzene. Deti boli šťastné!"


"Božia láska zapaľuje naše duše, aby sme ju niesli iným. Je to úplne Duch Turíc: vyliatie Ducha Svätého, ktoré musí pokračovať až do príchodu nášho jediného Pána, Majstra a Priateľa. Kresťanstvo je radosťou. Mimo radosti nie sme v Pravde, lebo nie sme v Láske."


Jeden list z roku 1971 nám odkrýva niečo z tajomstva Petrovho života: "S XY sme sa veľa rozprávali o Najsvätejšej Trojici, o živote Otca, ktorý sa vrhá do Syna, má v ňom zaľúbenie, o Synovi, ktorý sa vrhá do Otca a stráca sa v ňom, akoby vo svojom prameni. Potom znovu tento príliv, táto blažená prestávka, tento odliv, táto priepasť lásky a takto to pokračuje ďalej. Tento dvojitý pohyb a tento dvojitý čas odpočinku je oživovaný Duchom Svätým, (ktorý pochádza z Otca i Syna). Je to ozajstné tajomstvo života, božského života, ako aj každého života. Vášnivo milujeme Život, preto sme tak šťastní, že sme prenikli do jeho tajomstva, ktoré je tajomstvom lásky. Toto tajomstvo máme hlásať: 'Čo vám hovoria potichu, hlásajte to zo striech', povedal Ježiš a tiež: 'Prišiel som vrhnúť oheň na zem a čo iné chcem, len aby už vzbĺkol?' Tak veľa mladých, ktorí zomierajú od znechutenia v tomto meste, bez lásky, potrebovali by počuť toto posolstvo. Je to krásna úloha pre nás, aby sme im ho zaniesli."


"Vieš, kým si človek neuvedomí, že je chudák, nič nepochopil." Tieto slová boli určené najskôr jemu samotnému. Svedčí o tom tento úryvok listu z roku 1970 alebo 1971: "Modlitba veľmi pomáha, ale nemôže všetko, ak človek nevedie zodpovedajúci život. Pokora, ktorá rastie s duchom modlitby, pomáha jasnejšie vidieť seba bez znechutenia. Ak človek pochopí, že je masou pudov a zlých žiadostí, potom nie je prekvapený ich prejavmi a povie spolu so svätou Teréziou: 'Pane, tu je ovocie mojej záhrady.' Čaká pomoc od Neho a keď uzná svoju hriešnosť a krehkosť, nestane sa namysleným. Stane sa skromným. Uteká pred príležitosťami k pokušeniam; najmä k tým hriechom, do ktorých často padol v minulosti."


Peter poznal ľudí. Dobre videl aj ťažkosti, problémy, utrpenie, neúspech a meškania, ktoré sprevádzali konverzie a evanjelizáciu. Spôsobovalo mu to utrpenie, lebo bol mimoriadne zraniteľný. Nebol oddelený od utrpenia iných. V tejto oblasti si toľko vypočul, že vďaka tomu iste dostal milosť osobitného súcitenia. Len tak mohol zostať v takej miere otvorený a pohotový prijať hocikoho. V určitých chvíľach prežíval skutočné pašie, lebo vonkajší odpor bol neznesiteľný.


Kardinál Suenens napísal: "Príznačnou črtou Petra, ktorú nikto nezabudne, bol jeho humor parížskeho uličníka." Petrov humor, milý a šibalský, uvoľňoval ľudí, odstraňoval prekážky a umožňoval, aby sa vyjadrili. Otváral cesty pre milosť a umožnil vidieť ďaleko dopredu. V roku 1976 Marcela a Bernard Michaut počas spoločnej prechádzky povedali Petrovi o ich túžbe vstúpiť do Bratstva Ježišovho. Spýtal sa ich: "Prečo?" Odpovedali: "Nevieme." Peter odvetil: "Je to dobrý dôvod." Vstúpili tam a čas ukázal správnosť rozlišovania. Istému bratovi, ktorý pokladal spôsob evanjelizácie v komunite za nefunkčný, odpovedal: "Máš úplne pravdu, môj malý brat, avšak ide to." Napísal tiež: "Namiesto viery v tvoju pochybnosť a pochybovaniu o viere, pochybuj o tvojej pochybnosti a ver vo vieru." Msgr. Gaidon hovorí: "Jeho náboženstvo vôbec nebolo strnulé a prísne."


Mgsr. Perrot hovorí: "V prvom okamihu ma upútal istý druh uzobranosti, ktorý vyžarovala jeho osobnosť. Nebol príliš zhovorčivý. Povedal všetko, čo mal povedať, ale bez veľkých rečí. Bolo pri ňom cítiť veľkú hĺbku vnútorného života...hĺbku pohľadu. A jeho úsmev oslovoval svojou krásou."


pierre-goursat-a-jan-pavol-II.jpg, 4 kB Mons. Le Bourgeois zveril Komunite Emanuel úlohu prijatia pútnikov v Paray le Monial, a Svätý Otec Ján Pavol II. sa rozhodol prísť do Paray počas svojej tretej cesty vo Francúzsku. Pápež už poznal Paray le Monial z čias keď tam prišiel ako krakovský arcibiskup pred dvanástimi rokmi a mal osobitnú úctu k Ježišovmu Srdcu. Akonáhle sa Mons. Le Bourgeois dozvedel o úmysle pápeža ísť do Lyonu, napísal mu list, ktorým ho pozval do Paray. V tomto liste sa zmienil o seminári v Paray a zvlášť o obnovení pútí, najmä vďaka komunite Emanuel. 5. október 1986 bol mimoriadnou udalosťou pre celé mesto Paray le Monial, pre diecézu Autun a pre komunitu Emanuel. Zástup odhadovaný na 130 000 ľudí, presahoval až za rozľahlé lúky parku Moulin - Liron. Znovu sa ukázali tieto hektáre parku ako prozreteľnostné. Nedeľná liturgia, ktorú animoval Charles -Éric Hauguel, bola prenášaná televíziou a sledovali ju milióny ľudí. Pápež sa obrátil na rodiny, ktoré boli početne prítomné. Na konci omše poďakoval Emanuelu niekoľkými spontánnymi a šibalskými vetami. O chvíľu navštívil pápež kaplnku Navštívenia, kde mu boli predstavení Peter, Gérald a Christine Arbola. Povedal Géraldovi: "Dobre ste porozumeli tomu čo som povedal o Emanueli ?" Potom sa obrátil na Petra a povedal mu : "Vďaka, že ste založili Emanuel !"


úryvky sú z knihy Oheň a nádej: Pierre Goursat, zakladateľ komunity Emmanuel

Copyrights © 2017 | Komunita Emanuel

/div>