Nachádzate sa tu

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

 Objaviť Ježišovo Srdce znamená spoznať veľkosť lásky, ktorou sme milovaní. Znamená tiež horieť tou láskou, ktorá chce priviesť všetkých ľudí k nemu. Podstata a cieľ pobožnosti k Ježišovmu Srdcu znamená úplne sa dať k  dispozícii Ježišovej láske, dovoliť, aby si nás získala a cez nás pôsobila, aby sme sa aj my sami stali plameňmi v jej žiare. Boh nám ponúka lásku , ktorá chce, aby sme sa navzájom milovali, aby sme milovali hriešnikov , aby sme milovali až k úplnému sebadarovaniu, aby sme milovali Boha a  blížneho, ako seba samého. Skutočnú útechu nájde jedine človek, ktorý nájde cestu k Ježišovmu Srdcu – ak sa naučí milovať spôsobom , ako miloval Ježiš, jeho srdcom.

Úcta k Ježišovmu Srdcu bola v dejinách Cirkvi stále prítomná, ako aj v živote niekoľkých svätých, avšak veľmi konkrétne sa začína až v 17. storočí zjaveniami vo Franúczsku.

V rokoch 1673-1675 Kristus zjavil tajomstvo lásky svojho Najsvätejšieho Srdca svätej Margite-Márii Alacoque v kaplnke Navštívenia Panny Márie v mestečku Paray-le-Monial v Burgundsku. Zjavuje sa ako živé Srdce v Ježišovom tele a symbolizuje Ježišovu lásku k ľuďom, neskôr sa jej Srdce Ježišovo zjavuje horiace láskou, ako láska odmietaná, ktorá žiada opätovanie.

Ježiš poukázal na svoje Srdce ako na mimoriadne vhodný znak a obetný oltár milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby Cirkvi v moderných časoch.

Svätá Margita sa s pomocou svojho duchovného vodcu jezuitu Claude de la Colombiéra venovala šíreniu úcty k Ježišovmu Srdcu (členovia Spoločnosti Ježišovej - jezuiti dodnes šíria túto úctu; Ján Pavol II. viackrát vyzval ich členov, aby v nej pokračovali) .

Ku koncu 18. storočia už milióny ľudí praktizovali úctu k Ježišovmu Srdcu, vzývali ho a obnovovali mu svoje zasvätenie.

Za pontifikátu Pia IX. v roku 1856 bol zavedený sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a rozšírený na celú Cirkev, v roku 1889 z nariadenia pápeža Leva XII. bol povýšený na slávnosť prvej triedy. Liturgická úcta mala dvojaký cieľ: pripomínať lásku, ktorú Ježiš preukázal ľuďom pri ustanovení Najsvätejšej sviatosti; a privádzať veriacich k častejšiemu prijímaniu sviatostí, zvlášť Eucharistie, ktorú Ježiš zanechal ako prejav lásky až do krajnosti (porov. Jn 13,1).

Približne po dvesto rokoch od veľkých zjavení v Paray-le-Monial je modlitba litánií k Ježišovmu Srdcu a svätá omša na prvý piatok v mesiaci podľa odporučenia svätej Margity-Márie Alacoque rozšírená po celom svete, prebieha zasväcovanie osôb, rodín (takmer v každom dome bol obraz alebo socha Ježišovho Srdca), ale i štátov (prvé sa zasvätilo Belgicko v roku 1869). Začínajú sa konať púte do Paray-le-Monial. Dňa 16. júna 1875 sa pápež Pius IX. zasvätil Ježišovmu Srdcu, 25.mája 1899 pápež Lev XIII. vydal encykliku Annum sacrum (Svätý rok) , v nej súhrnne vysvetlil teologické základy úcty k Ježišovmu Srdcu, a na konci toho istého roka (zároveň na začiatku nového storočia) slávnostne zasvätil celé ľudstvo Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Pápež Pius XI. v encyklike Quas primas z 11. decembra 1925 nariadil každoročnú obnovu zasvätenia sa Ježišovmu Srdcu.

 

Zjavenie – posolstvo a prisľúbenia

Pri zjavení Ježiš svätej Margite-Márii Alacoque ukazuje svoje srdce a hovorí: „Toto je srdce, ktoré tak veľmi milovalo ľudí, že nešetrilo ničím a išlo až do krajnosti, aby im vydalo svedectvo o svojej láske. A na odplatu prijímam od väčšiny iba nevďačnosti, prostredníctvom ich neúctivosti, ľahostajnosti, opovrhnutia a svätokrádeží, ktoré zakusujem v tejto sviatosti lásky. Avšak ešte viac ma zraňuje skutočnosť, že sa takto správajú aj srdcia, ktoré sú mi zasvätené.“

Ježiš žiada, aby v oktáve sviatku Najsvätejšieho Tela a Krvi Ježišovej, bol ustanovený za sviatok, ktorým by sa osobitne uctievalo jeho Srdce a odčiňovali by sa urážky, ktorých sa mu dostáva vo svätej Eucharistii. Prisľubuje bohatstvo tým, ktorí mu preukážu túto úctu, alebo budú pracovať, aby mu bola preukazovaná.

Ježiš prostredníctvom svätej Margity-Márie Alacoque dáva prísľuby tým, ktorí zbožne uctievajú Jeho Srdce. Ctitelia Ježišovho Srdca obsiahnu:

 

1.         Všetky milosti potrebné ich stavu

2.         Pokoj v rodinách

3.         Potechu vo všetkých protivenstvách

4.         Ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti

5.         Požehnanie na všetky podujatia a prácu

6.         Žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Ježišovom Srdci pre hriešnikov

7.         Horlivosť vlažným dušiam

8.         Horlivým dušiam pokrok v dokonalosti

9.         Požehnanie domov a miest, kde uctievajú obraz Ježišovho Srdca

10.    Kňazom milosť pri práci na spáse duší a milosť pohnúť aj najzatvrdnutejšími srdciami

11.    Tým, čo rozširujú pobožnosť Ježišovho Srdca, istotu, že budú naveky zapísaní v samotnom Srdci Ježišovom

12.    Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti

Dvanáste prisľúbenie pre milosť, ktorú sľubuje, sa nazýva aj Veľké prisľúbenie. Vzťahuje sa na konanie si deviatich prvých piatkov, pričom každý prvý piatok akoby bol malým sviatkom Ježišovho Srdca . Podmienky, ktoré sa výslovne žiadajú pre uskutočnenie veľkého prisľúbenia, sú:

-          deväť prijímaní v deväť prvých piatkov v mesiaci, ktoré musia byť neprerušené.

Počet deväť nie je nijakou mágiou, ale umožňuje, aby sa niekto naučil verne pristupovať k sv. prijímaniu počas dlhšieho obdobia a takto sa stal lepšie disponovaným prijať väčšie milosti a duchovné dary. Najlepšou zárukou sú tu Ježišove slová: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň...Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 54; 58). Preto sa úcta k Ježišovmu Srdcu spája s Eucharistiou, adoráciami, návštevami svätostánku, a najmä s tzv. zmierujúcim prijímaním v prvý piatok v mesiaci.

 

Margita-Mária Alacoque zhrňuje milosť zjavenia v jednom z jej listov nasledovne: „Toto Božské Srdce je nevysychajúcim prameňom, z ktorého neustále vytekajú tri prúdy: po prvé je to prúd milosrdenstva pre hriešnikov, ktrorým prináša ducha pokánia a ľútosti; druhý je prúdom kresťanskej lásky, ktorá prichádza na pomoc všetkým núdznym a osobitne tým, ktorí smerujú ku kresťanskej dokonalosti. Vďaka tejto pomoci prekonajú prekážky. Tretí prúd prináša lásku a svetlo dokonalým priateľom, ktorých chce zjednotiť so sebou, aby im vlial svoju múdrosť a poznanie, takže sa úplne zasvätia poslaniu šíriť slávu Ježišovho Srdca, každý svojím spôsobom“.

Posolstvo z Paray-le-Monialv stručnosti obsahuje tri podstatné rozmery: milosrdenstvo pre hriešnikov, bratskú lásku a spolucítenie, ktoré sú najlepším spôsobom, ako preukázať úctu Ježišovmu Srdcu a napokon zjednotenie s Kristom, ktorého Srdce sa nám dáva, aby sme sa mu stali podobnými.

 

Modlitba zasvätenia

Buď pozdravené,Ty zázračné srdce Ježišovo.

Teba chválim, Teba velebím a oslavujem, Tebe ďakujem,

Tebe darujem, zasväcujem a obetujem svoje srdce.

Prijmi ho a privlastni si ho celé.

Očisti, osvieť a posväť ho,

Aby si v ňom žil a ako Kráľ panoval naveky.

Amen.

Naša milá Matka Najsvätejšieho Srdca Ježišovho,

Oroduj za nás.

Svätý Jozef, vzor a ochranca ctiteľov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho,

Oroduj za nás.

Nech je všade a navždy milované Najsvätejšie Srdce Ježišovo!

Od tohoto času až naveky.

Amen.

 

 

História vzniku úcty Komunity Emanuel k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu – obnova miesta Paray-le-Monial

Paray-le-Monial je miesto, kde sa Srdce Ježišovo dalo spoznať novým spôsobom, kde v XVII. storočí Kristus zjavil svoju „Lásku“, keď ukázal svoje Srdce rehoľnej sestre Rehole navštívenia Panny Márie svätej Margite-Márii Alacoque.

Nie náhodou bola Komunita Emanuel privedená do Paray-le-Monial ku Srdcu Ježišovmu. Postupne začala chápať, že ono zahrňuje tú milosť Komunity, ktorá sa rozvíja v jej rozmere vtelenia, v eucharistii, v adorácii, v spolucítení a v evanjelizácii, v otvorenosti Duchu Svätému, alebo v povolaní byť svedkom milosrdenstva.

Zakladateľ Komunity Emanuel Pierre Goursat hovorí: ,,Treba prosiť o tichosť a pokoru srdca, potom sa priblížiť k prebodnutému Ježišovmu srdcu horiacemu láskou k nám a nechať sa zraniť jeho láskou, nechať sa zapáliť a horieť...“

V lete l975 bolo Paray-le-Monial miestom veľmi zabudnutým. Vo Francúzsku Ježišovo Srdce už nikomu veľa nehovorilo, okrem niekoľkých veriacich, ktorých počet sa z roka na rok zmenšoval. Pre niektorých kresťanov bolo Paray-Le-Monial symbolom starej zbožnosti. Jeden kňaz z tohoto mestečka, ktorý sa staral o pútnikov, povedal: "Čím ďalej, tým to viac upadá do zabudnutia."

V tom roku v lete boli v mestečku usporiadané dve stretnutia Komunity, ktoré prebehli v parku školy Jany z Arcu pod stanom. Zišlo sa tu spolu asi 700 účastníkov. Publikum bolo pestré a farebné. Počestní obyvatelia Paray-le-Monial aj napriek prítomným kňazom, ale aj pomocnému biskupovi len veľmi ťažko prijímali týchto mladých ľudí s gitarou a so spontánnym správaním sa za skutočných katolíkov.

Predsa však románska bazilika v clunyjskom štýle, postavená pre mníchov, sa ozývala prvýkrát liturgiou, ktorú spievali stovky veriacich, z ktorých mnohí boli konvertiti. Obrátenia, uzdravenia a radosť prekvitali aj vďaka adorácii, sviatosti zmierenia, Eucharistii a modlitbovým zhromaždeniam. Skupinky zdieľania spájali v úplne novom bratstve úradníkov s mladými drogistami, policajta s človekom, ktorý práve vyšiel z väzenia a ľudí rôznych druhov spoločenského postavenia.

Medzi oboma stretnutiami bol v bazilike dokonca slávený aj sobáš 2 členov Komunity. Po omši prechádzal celým mestom radostný sprievod, na čele s hudobníkmi, až do školy Jany z Arcu, kde bol obed. Niektorí obyvatelia Paray si na to ešte spomínajú. Večer padol návrh, aby sa išlo evanjelizovať medzi zástup, uprostred plesu a ohňostroja. V zástupe sa jedna skupinka pustila do spevu piesní chvál. Keď sa ľudia pýtali, čo to má znamenať, ďalší mu odvetil: "Je to fantastické, je to obnova, nádej pre Cirkev, je to Evanjelium v činnosti!"

Od roku 1975 bolo jasné, že Paray-le-Monial sa stane sťaby stredom Emanuela, duchovným centrom Komunity, ba čo viac – srdcom Komunity Emanuel. Ľudia začali chápať, že posolstvo z Paray-le-Monial je nadčasové a môže priniesť ovocie. Toto posolstvo sa týkalo spásonosnej lásky a milosrdenstva Ježiša, ktorý volá, aby sme sa nechali milovať a zmieriť.

Od tohoto roku začali pravidelné stretnutia (neskôr už medzinárodné) v tomto mestečku a tiež tu bola utvorená aj základná štruktúra týchto stretnutí (modlitba chvál, veľké prednášky pod stanom, Eucharistia, popoludní čas na podelenie sa, križovatky, čas na osobnú modlitbu, vešpery, modlitbový večer so svedectvami...).

Celodenná adorácia (vystavená Najsvätejšia sviatosť oltárna) počas letných stretnutí v parku Moulin-Liron v Paray-le-Monial

 

 

 

 

 

 

------------------------------------------------------------

V júli 1986 sa vrátil náhodou istý muž, pracujúci v medzinárodnom obchode, spolu so svojou rodinou do Paray-le-Monial, kde prežil svoje detstvo. Bol ohromený. Neustále nosil v sebe spomienku na malé mestečko – pokojné a múdro zaspaté, obývané poriadnymi ľuďmi. Zrazu sa tu po niekoľkých rokoch ocitol uprostred tisícov mladých, ktorí rozprávali všetkými európskymi jazykmi. Vo dne, aj v noci boli kostoly plné ľudí, ktorí spievali počas liturgie alebo v tichosti adorovali. S veľkým dojatím zvolal: "Čo je to za život, ktorý prišiel do Paray?"

Bolo by potrebné napísať celú knihu o obnove kultu Ježišovho Srdca. Je ešte príliš skoro pre takúto prácu. Uvedieme iba niekoľko prvkov, ktoré sú iba časťou skutočnosti, na ktorej sa zakladateľ Komunity Emanuel Pierre Goursat široko podieľal.

 

Paray-le-Monial, miesto, kde vanie Duch Svätý

Ako bolo uvedené, v roku l975 Komunita Emanuel s prispením iných skupín a komunít Obnovy začala dvoma stretnutiami asi so 700 účastníkmi novú tradíciu. V roku l977 sa na dvoch stretnutiach zišlo dohromady okolo 5 000 ľudí. V nasledujúcom roku sa konali tri všeobecné stretnutia, osobitné stretnutie pre kňazov a tiež pre zodpovedných za Obnovu z frankofónnych oblastí Afriky. V ďalších rokoch pribudli rozličné špecializované stretnutia, zvlášť pre spev a liturgiu. V rámci všeobecných stretnutí boli zahrnuté aj stretnutia lekárov a zdravotníckeho personálu, vedcov, psychológov a najmä stretnutia Obnovy a Sveta práce. V roku l982 celkový počet prevýšil 9000 osôb a bolo zastúpených temer 30 národností, v roku 1983 v lete bolo viac než 12000 účastníkov, z toho 1500 zo zahraničia. Vo chvíli prijatia zástupcov rôznych krajín sa odzrkadlila všeobecnosť katolíckej Cirkvi. Stan postavený v Parku kaplánov už nevedel pojať všetkých účastníkov.

Obyvatelia Paray začali prijímať obnovenie pútí a pochopili, že priniesli nový rozmach malému mestečku.

Paray-le-Monial sa stával skutočným európskym duchovným strediskom. Systém súbežného prekladania z francúzštiny do iných jazykov umožnil prednášateľom, aby boli porozumení v ôsmych rozličných jazykoch. V roku l985 sa konalo prvé Medzinárodné fórum mladých, ktoré zhromaždilo tisícky účastníkov v ťažko opísateľnom nadšení. Celkovo dosiahol počet účastníkov v lete tohoto roku l5 000 osôb. V roku l987 sa stretnutí zúčastnilo okolo 20 000 osôb, z toho 4000 zo zahraničia. Prítomnosť Cirkvi sa prejavila rastúcim počtom kardinálov a biskupov.

Počet návštevníkov Paray-le-Monial neustále rástol, aj napriek iným iniciatívam Cirkvy a Obnovy. Podiel nových účastníkov dosahoval každý rok 60%, ktorí boli vždy nanovo oslovení milosťou Obnovy a milosťou milosrdenstva, ktoré sa zjavilo v Paray-le-Monial.

Keďže mestečko predeľuje riečka Bourbince a v tom čase sa tam nachádzal iba jediný most, bola potrebná veľká obchádzka pri ceste z parku Moulin-Liron (miesta konania týchto medzin. stretnutí) do Baziliky a kaplnky Navštívenia, hoci sa nachádzajú temer naproti, na druhej strane vody. Neskôr aj vďaka týmto stretnutiam Mestská rada nakoniec rozhodla o postavení nového stáleho mostíka cez riečku Bourbince, blízko baziliky. Je veľmi pekný a dostal prezývku "most Obnovy".

Biskup diecézy Autun Msgr. Le Bourgeois so záujmom sledoval obnovu Paray-le-Monial. Ako však spravovať túto vlnu pútnikov v priebehu celého roka? So súhlasom kňazov svojej diecézy sa rozhodol zveriť Komunite Emanuel oficiálnu starostlivosť o púte. Prostredníctvom dohody požiadal biskup z Autun Komunitu Emanuel, aby zaistila prijatie pútnikov po celý rok, a to zmiešanou skupinou kňazov a laikov. Komunita vtedy navrhla, aby boli do diecézy Autun inkardinovaní viacerí jej seminaristi, ktorí sa neskôr stali kňazmi. Títo boli okrem prijímania pútnikov poverení ďalšími úlohami v diecéze. Napokon sa v Paray-le-Monial usadila aj Medzinárodná škola evanjelizácie, ktorá tam bola prenesená z Paríža.

Zakladateľ Komunity Emanuel Pierre Goursat sa pričinil o nové žiarenie milosrdenstva Ježišovho Srdca v Paray-le-Monial a vo svete, urobil z tohoto pútneho mestečka miesto rozvoja a prehĺbenia katolíckej charizmatickej obnovy Francúzska. Rodili sa tu tiež kňazské, rehoľné povolania, povolania do Komunity a pre evanjelizáciu.

 

Pápež v Paray-le-Monial

Neuplynul ani rok od chvíle, kedy biskup z Autun zveril Komunite Emanuel úlohu prijatia pútnikov v Paray-le-Monial, a Svätý Otec Ján Pavol II. sa rozhodol prísť do pútnického mestečka počas svojej tretej cesty vo Francúzsku. Pápež už poznal Paray-le-Monial z čias, keď prišiel ako krakovský arcibiskup pred dvanástimi rokmi a mal osobitnú úctu k Ježišovmu Srdcu. Akonáhle sa biskup z Autun dozvedel o úmysle pápeža ísť do Lyonu, napísal mu list, ktorým ho pozval do Paray-le-Monial. V tomto liste sa zmienil o seminári v Paray a zvlášť o obnovení pútí, najmä vďaka Komunite Emanuel.

5. október 1986 bol mimoriadnou udalosťou pre celé mesto, pre diecézu Autun a pre Komunitu Emanuel. Zástup odhadovaný na 130 000 ľudí presahoval až za rozľahlé lúky parku Moulin-Liron. Nedeľná liturgia bola prenášaná televíziou a sledovali ju milióny ľudí. Pápež sa obrátil na rodiny, ktoré boli početne prítomné. Na konci omše poďakoval Komunite Emanuel niekoľkými spontánnymi a vrúcnymi slovami.

Následne pápež navštívil kaplnku Navštívenia, kde sa stretol so zakladateľmi Komunity Emanuel a vyslovil im vďaku so slovami: „Ďakujem, že ste založili Emanuel!“.

Copyrights © 2017 | Komunita Emanuel

/div>