Keď sa povie turistika alebo púť, každý vie, čo to znamená. Ale keď sa povie teleport? Priznám sa, že slovo sa mi spája s počítačovými hrami. Nešlo však o virtuálnu realitu, ale o skutočnosť so všetkým, čo prináša – putovanie, námahu, pot, smäd, hlad, ale aj smiech, debaty, neočakávané situácie, práskanie bičom, streľbu z luku, vzduchovky a, samozrejme, spoločnú modlitbu. V jednu peknú sobotu na začiatku júla sa chlapi z farností Handlová a Kremnica a z Komunity Emanuel stretli a toto všetko chceli stihnúť za jeden jediný deň. Spoločne putovať z Handlovej do Kremnice. Kto mal syna, mal vziať syna. Kto ho nemal, prišiel sám, no sám určite nebol. Naším cieľom bolo stretnúť sa spoločne ako chlapi a nielen sedieť a mudrovať, ale niečo spolu zažiť. Všetko sa začalo modlitbou chvál v Kostole sv. Kataríny v Handlovej a svätou omšou. Počas nej sme premýšľali aj nad našimi otcami a synmi.
Čo zažiť s otcom? Nuž predtým, ako sme sa otcami stali, boli sme najprv synmi a mali sme svojich otcov, prežívali sme s nimi vzťah. Nie vždy musel byť dobrý. Mohol byť plný rán, ktoré azda bolia dodnes. Uvažovali sme nad našimi vzťahmi k otcom, no nie preto, aby sme ich odsudzovali a topili sa v smútku, hneve, ranách…, ale aj napriek všetkému vykročili k svojmu otcovi (či už je živý alebo mŕtvy) a jednoducho poďakovali za dar života.
Čo zažiť so synom? Možno práve to, čo sme my s vlastnými otcami už/ešte nezažili. Jednoducho byť so svojim synom počas putovania, ktoré prinášalo aj náročnejšie fázy. Vyjadriť mu priazeň, podporu. Vysloviť slová uznania, lásky. „Syn môj, mám ťa naozaj rád a si pre mňa vzácny!“ Niekto na tieto slová možno čaká dodnes…
Keď sme konečne dorazili do Kremnických Baní, do geografického stredu Európy, chvíľu sme sa v Kostole sv. Jána Krstiteľa zjednotili v modlitbe chvál za všetkých mužov, naše rodiny, úmysly. Odtiaľ sme sa už tešili na kremnickú faru, kde nás čakal guláš, ktorý chutil naozaj skvelo. Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli, aby sme tento čas mohli prežiť spokojne a v Otcovej prítomnosti.
